V podstate som ani nevedel, že to budú nejaké ducháče, chystal som sa skôr na takú klasickú víkendovku. Ešte pred odchodom som rozprával priateľke, že by sa mi už zišli nejaké duchovné cvičenia, aby som trošku načerpal, lebo už dlhý čas som mal v duchovnom živote taký nejaký stereotyp a útlm. Takže, keď som zistil, že ta víkendovka sa „zvrhla“ na ducháče, tak som si povedal: „Pane, ty si dobrý srandista, ďakujem, že si vypočul moju prosbu!“ a keď mi ešte prednášajúci v sobotu na prednáške povedal, že sa mu snívalo, že mi bude robiť duchovné cvičenia, tak to mi len potvrdilo, že som tu správne.
Oslovila ma sv. omša, ktorá spontánne vyústila do chvál, no najviac modlitba oslobodenia (uzdravenia). Asi pred mesiacom som začal čítať knihu od p. E. Vellu o uzdravení v Kristovi a pár mesiacov predtým som prepisoval také posluchy o magioterapii, čiže o duchovnej liečbe. Posledné obdobie som sa dostával, ani neviem ako, k tejto problematike, takže keď som počul o modlitbe uzdravovania, vedel som, že je to pre mňa. Či som teraz už vyliečený? Určite to nebolo zbytočné a som na ceste. No na tejto modlitbe som cítil, ako mi Ocko hovorí: „Lukáš, viem o tomto a tomto tvojom probléme, viem, prečo si taký, aký si a chcem, aby si vedel, že o tom viem, a že v tom nie si sám, že ti pomôžem.“
Hlboko sa ma dotkla aj myšlienka o vernosti v malom. Pocítil som silu tejto myšlienky a teraz sa to snažím žiť, mám síce niekedy problém rozlíšiť tie malé veci, ale snažím sa podľa môjho najlepšieho svedomia a srdca, tak dúfam, že to robím dobre.
Po tejto duchovnej obnove viem aj to, že veľkosť svätosti nezáleží na počte chariziem či darov. Zmenil sa tým aj môj pohľad na niektorých ľudí, na ktorých sa už pozerám viac ako na nástroje nášho Ocka a pochopil som, že to nie je vôbec ľahké byť takým obdarovaným nástrojom, vyžaduje si to veľa obety, sily a najmä pokory.