Pochádzam z rodiny, kde ocino bol alkoholik a mamka to ťažko niesla. Doma boli hádky a krik na dennom poriadku. Mamka ma už ako malého chlapca vždy posielala po otca do krčmy a ja som to nemal rád. Ocino zomrel na rakovinu pankreasu pred piatimi rokmi. Posledné tri mesiace života nepil vôbec a ja som mal možnosť sa s ním viac zblížiť a rozlúčiť sa v dobrom. Vedel som, čo treba ocinovi a mamke odpustiť a myslím, že som to aj urobil.
Počas modlitby oslobodenia som teda nepredpokladal, že by sa vo mne otvorila práve otázka rodičov. Pán Boh mi však ukázal dva veľmi dôležité momenty a opäť v mojom živote konal. Keď kňaz ďakoval za moje počatie a narodenie, prežil som veľmi zvláštny pocit, či situáciu. Možno preháňam, no ja som zažil pocit, keď som bol v bruchu svojej mamy a nad ním sa skláňa môj otec a vedel som, že sa na mňa veľmi teší a že ma má veľmi rád. Pre mňa to bol neuveriteľný pocit. Vedel som že môjmu otcovi musím veľa vecí odpustiť a to som aj urobil, ale popritom všetkom som úplne v sebe vytesnil otázku lásky medzi mnou a ním. Bolo to pre mňa zrazu obrovské prekvapenie, šok, radosť, úľava, zmierenie. Ja som pocítil otcovu lásku! Myslím, že táto situácia vo mne niečo zmenila. Viem že, to môže veľa znamenať aj pre môj vzťah k Bohu Otcovi. Ako ma predsa musí milovať On, keď láska môjho biologického otca bola v tom momente tak odzbrojujúca a omamná? A zmenilo to aj môj pohľad na môjho zosnulého otca. Ja viem, že ma mal rád.
Počas pokračovania modlitby sa mi vynorila aj ďalšia situácia. Keď som mal 15násť, mamka ma opäť posielala v hysterickom záchvate po otca do krčmy. Ja som však ušiel do izby, zatvoril dvere a držal ich, aby sa mama, ktorá na mňa kričala a obviňovala ma, nedostala dnu. Bol som plný hnevu. No v tej spomienke tam bol so mnou Ježiš. Stál kľudne pri dverách. Kňaz povedal, že ak chcem, tak Ježiš otvorí tie dvere, pretože dvere, ktoré Ježiš zatvorí, nik neotvorí a dvere, ktoré otvorí, nik nezatvorí. Spolu s Ježišom sme teda tie dvere otvorili. A pre mňa prišiel zas šok, prekvapenie, radosť, úľava, zmierenie. Za tými dverami totiž nestála kričiaca hysterická mama, ale mama s úsmevom, s láskou, s otvorenou náručou, akoby tam roky čakala nato, aby ma mohla objať a privinúť si ma. Po návrate domov a stretnutí s mojou mamou sa náš vzťah formálne veľmi nezmenil, nie je to tak, že by som jej teraz trikrát denne volal :), ale viem, že Ježiš vtedy zmieroval, uzdravoval, konal.