Pochádzam zo zmiešanej rodiny. Môj otec je Slovák a moja mama Ukrajinka. V detstve som preto mal akoby dva domovy a mnohokrát som prežil bolestivé rozlúčky, keď som ukrajinskú časť rodiny po letných prázdninách na celý rok musel opustiť. Okrem toho, môj otec bol profesionálny vojak a kvôli jeho zamestnaniu sme sa dvakrát sťahovali do vzdialeného mesta, kde som si musel zakaždým nanovo hľadať kamarátov.
Až neskôr som si uvedomil, že som sa postupne začal cítiť ako bezdomovec, ako človek, ktorý nemá trvalý domov, svoje miesto. Znamenalo to tiež, že som túto veľkú neistotu potreboval vynahrádzať inými istotami, napríklad veľkou snahou byť úspešný v štúdiu alebo závislými vzťahmi, v ktorých som hľadal potvrdenie, že niekam patrím. Na konci univerzitného štúdia som prežil stretnutie so živým Bohom, ktorým pre mňa začal nový život. Ježiš začal pracovať aj na uzdravení môjho bezdomovectva. Uvedomil som si to niekoľko rokov po obrátení, keď som bol ako účastník na Návrate domov a počas večernej modlitby zaznelo slovo poznania pre niekoho, kto v detstve často cestoval vlakom. Boh mu hovoril, že už viac nie je bezdomovcom, pretože jeho domov je v Bohu. Medzi Slovenskom a Ukrajinou sme sa naozaj s rodinou veľa nacestovali vlakom, bol to pre mňa veľmi osobný detail z detstva. V tej chvíli som cítil, že toto slovo poznania patrí mne. Odvtedy ma stále sprevádza a ja zažívam čoraz hlbšie, čo znamená mať domov v Bohu. Ako redemptorista som dostal, podľa slov evanjelia, nové domy, otcov, matky, bratov, sestry... Veľakrát som v našich komunitách, aj v zahraničí, prežil, že som skutočne a natrvalo doma, a to popri všetkých prirodzených ťažkostiach komunitného života.
Postupné vnútorné uzdravenie premieňa aj moje vzťahy, ktoré sú postupne stále slobodnejšie, a takisto môj vzťah k úspechu a neúspechu, ktoré čoraz menej určujú, kým som. Mení sa jednoducho moja najhlbšia identita: učím sa žiť ako syn, ktorý má svoje miesto v Otcovom dome a srdci. Ježiš ma veľmi prekvapil, keď konal aj v mojej rodine, v mojom prirodzenom domove. Moji rodičia neboli cirkevne zosobášení a nežili sviatostne. V prvých rokoch po mojom obrátení som na nich často tlačil, aby s tým niečo spravili, ale môj nátlak pôsobil skôr opačne. Postupne som pochopil, že mojou úlohou je „len“ ich milovať a nič im nevyčítať, čo bolo veľmi náročné. Napokon, minulý rok sa sami začali s jedným kňazom v našom meste pripravovať na návrat k sviatostnému životu a sobáš. Keď som sa to dozvedel, vnímal som celkom jasne, že okrem modlitby za nich sa do toho nechcem nijako miešať, aby oni sami spravili slobodné rozhodnutie. O to väčšia bola moja radosť neskôr, pretože to, čo sa potom stalo, bolo pre mňa čistým Božím darom. „Prvé“ sväté prijímanie prijali rodičia na slávnosti mojich doživotných sľubov a sviatosť manželstva o dva mesiace neskôr. Ja a môj brat sme im boli svedkami, oddával ich náš provinciál. V ten deň som vnímal, že na ich dlhoročnú vzájomnú vernosť a lásku, ako aj na celú našu rodinu Pán zoslal hojný dážď svojho požehnania. Verím, že toto všetko je len začiatok, a že budem vstupovať stále viac do toho, čo znamená mať domov v Bohu, a takisto, že budem pomáhať iným, aby tento dar prijali.