Chcem svedčiť o tom, ako Otec konal v mojom živote na Návrate. Posledné dva roky sme v našej rodine prežívali takpovediac náročnejšie obdobie. Ale dlhodobo sme vnímali, že máme odísť z mesta, kde žijeme. Čo sme aj posledných pár rokov zdieľali s priateľmi zo spoločenstva. Pred rokom sme dospeli k rozhodnutiu odísť, čo sa však vôbec nestretlo s pochopením alebo lepšie povedané s rešpektovaním nášho rozhodnutia v spoločenstve, kde sme patrili. Autority v spoločenstve a kňaz, ktorí boli našimi priateľmi, spochybnili naše rozhodovanie a rozlišovanie. Boli sme posúdení ako tí, čo sa rozhodli určite zle, lebo sme podľa nich jednali individualisticky a subjektívne. Osobne mi bolo veľmi ľúto, že to takto dopadlo. Naším úmyslom určite nebolo ublížiť im a ani sme neodchádzali z mesta kvôli zle fungujúcemu spoločenstvu. Verili sme tomu, že nás k tomu vedie Boh. Zo spoločenstva sme nikdy neodišli. Keď bola príležitosť, stretávali sme sa online, alebo sme boli na spoločnej víkendovke.
Napriek týmto komplikáciám, či vzťahovým problémom, sme boli rozhodnutí odísť. Predali sme byt a presťahovali sme sa.
Z ľudského pohľadu sa nám na novom mieste vôbec nedarilo. Nemohli sme si nájsť stabilné miesto na bývanie a ukázalo sa, že v manželovej novej práci nie je možné zostať pracovať dlhodobo. Do ďalšieho roka sme sa rozhodovali, čo urobíme. Na výber sme mali viacero možností, ktoré znamenali ďalšie sťahovanie. V tomto období dostal manžel ponuku vrátiť sa späť do práce, na pozíciu, kde by mohol prispieť k zmene, k zlepšeniu fungovania organizácie. Ponuky sme dlho zvažovali a keďže Boh "zavrel dvere" všetkým príležitostiam, ktoré sme my pôvodne chceli, rozhodli sme sa vrátiť späť.
Nebol pre mňa až taký problém vrátiť sa, i keď sťahovanie s celou rodinou je celkom náročné. Snažila som sa pochopiť, čo sa deje a čo Boh robí v našom živote. Myslela som, že Boh si nás chcel použiť ako príklad toho, že aj robiť chyby je v poriadku. A povedala som si, že s tým nemám problém. Že ak môže byť pre niekoho povzbudením naša skúsenosť, tak je to v poriadku.
To, čo ma však trápilo bolo, že som spochybňovala všetko, čo sme urobili, všetko, pre čo sme sa rozhodli. Klamstvá o Bohu a o mne sa postupne nabaľovali. Pochybovala som o tom, že nás k tomu viedol Boh. Myslela som, že Boh, ktorého som spoznala, vlastne nie je On. Že sú to len klamstvá. Že som uverila v Boha, ktorý je vlastne niekto úplne iný a že to, čo som poznala ako Jeho hlas, vlastne nebol Jeho hlasom. Boha som začala považovať za niekoho, kto nechce so mnou hovoriť... a že vlastne nie je dobrý, lebo dobrý Otec hovorí so svojimi deťmi. Inokedy som zase pochybovala o sebe. Myslela som, že som úplne mimo. Že nedokážem rozlíšiť Otcov hlas a že ho ani nepoznám a pod.
No a na Návrate mi kňaz povedal slovo poznania, ktoré ma úplne oslobodilo. Povedal, že moje rozhodnutia boli správne a že Boh mi dôveruje. Ospravedlnil sa mi za všetky autority, ktoré spochybnili moje rozhodnutia a ja som im odpustila. Myslela som, že táto vec nie je pre Boha vôbec dôležitá, aby ju riešil. Ale opak bol pravdou. Bolo to tak dôležité, že som musela počuť to, že Boh považoval moje rozhodnutia za správne. V tom momente boli všetky klamstvá odhalené. Všetky klamstvá o Bohu a o mne padli. Prežila som naozaj veľké oslobodenie, ktoré sa takto ani nedá opísať. Chvála Otcovi.
A celkovo som na Návrate prežívala nádherný čas plný Otcovej prítomnosti, Jeho pozornosti a lásky. Niekedy som vedela, čo sa deje a čo robí. Ale inokedy som nemala ani poňatie, čo robí vo mne. A tak som sa vydala na “cestu rozlišovania” a dúfam, že Otec mi dá tú milosť, aby som sa v múdrosti rozhodovala a jednala.